O nemocnici

Niečo z dávnych čias

V sta­rých civilizáciách poskytovali rodiacej žene pomoc predovšetkým staršie skúsené ženy, ktoré už samy rodili. Antickí Gré­ci si povolanie pôrodných babíc vyso­ko vážili a prejavovali im veľkú úctu. „Neskôr mala byť babica teoreticky a prakticky vzdela­ná, skúsená, nie príliš mladá. Mu­sela mať za sebou vlastné pôrody, byť skúsenou matkou, mala byť slušná, mlčanlivá, nesmela byť po­verčivá. Musela sa starať o to, aby jej ru­ky boli mäkké a nežné,“ hovorí Mgr. Blažena Bátovská, vedúca sestra na gynekologicko-pôrodníckom oddelení levickej nemocnice. Pôrodné babice radili ženám po­čas tehotenstva, pomáhali pri pôrode a okrem toho mali aj vedomosti o lie­koch potláčajúcich i vyvolávajúcich pôrodné bolesti. Boli tiež sprostredko­vateľkami sobášov, pretože sa im pri­pisovala schopnosť spájať páry, kto­rým by sa narodili zdravé deti. Pôrod bol dlho považovaný za súkromnú záležitosť zdieľanú medzi že­nami.  Muži sa v minulosti zaoberali pôrodníctvom iba v teoretickej rovine. Významný obrat nastáva v 16. st., kedy sa pôrodníctvo stáva súčasťou medicíny. V priebehu 17.–18. storo­čia sa postavenie pôrodných asisten­tiek v spoločnosti oslabilo aj v dôsled­ku zvýšeného záujmu o pôrodníctvo zo strany mužov – lekárov. Pôrodné asistentky však zastávali názor, že pôrod by mal prebehnúť tak prirodzene ako je to len možné a „umelé zásahy“ by sa mali vykonávať len vo výnimočných prípadoch. „Až do polovice 20. storočia pracovali pôrodné asistentky samostatne a nie ako asistentky lekárov. Starali sa o tehotné ženy, radili im počas tehotenstva, pripravovali ich na pôrod. So ženami mali vytvorený blízky vzťah. Fyziologické rodičky, šestonedieľky a ich novorodenci patrili výhradne do starostlivosti pôrodných asistentiek. V spoločnosti mali vysoký status a ľudia vedeli kto sú a sami ich vyhľadávali,“ dodáva pôrodná asistentka Bohumila Szpisjáková.

Súčasnosť

Vzdelávanie pôrodných asistentiek prešlo v nasledujúcich desaťročiach výraznými zmenami. V druhej polovici 20.st. sa vzdelávanie pôrodných asistentiek presunulo do zdravotníckych stredných škôl.  V roku 1965 bol zákonom zmenený názov študijného odboru a z povolania pôrodná asistentka sa stala ženská sestra.  Až v roku 1993 sa opäť prinavrátilo pôvodné označenie pôrodná asistentka. V roku 2002 došlo k významnej zmene – povinným sa stalo vysokoškolské štúdium ukončené titulom bakalár.  S pribúdajúcimi nárokmi a želaniami rodičiek rodiť čo najviac prirodzene v prítomnosti blízkej osoby aj pôrodná asistentka musela prejsť procesom zmeny. Dá sa povedať, že sa vrátila k praktikám starých pôrodných báb, ktoré verili, že každá žena dokáže porodiť, len treba jej a dieťaťu dopriať dostatok času. Do pôrodu nezasahovať, iba ho sledovať. V súčasnosti sú však pôrodné asistentky natoľko zaťažené administratívnymi činnosťami, ktoré ich od rodičiek vzďaľujú, že by bolo potrebné, aby každá pôrodná asistentka mala jednu maximálne dve rodičky vo svojej starostlivosti, ktoré prevedie procesom rodenia a zrodenia sa matkou. „Ako vidíme prierezom histórie pôrodnej asistencie, rola pôrodnej asistentky sa menila v zá­vislosti od spoločenských, kultúrnych a politických podmienok. Jej hlavným poslaním však stále zostáva úcta k novému životu,“ upresňuje Mgr. Blažena Bátovská. Objektom práce pôrodnej asistentky je žena, rodina a  komunita a očakáva sa od nej, že zvládne odborné zručnosti, používanie modernej techniky, fyzickú záťaž, rôzne administratívne úkony, vysporiada sa s pracovnými, zdravotnými a osobnými problémami. „Rozhodnutie pre povolanie pôrodnej asistentky má vychádzať z vnútorného presvedčenia, pričom je dôležitý postoj k sebe samej i k druhým. Pôrodná asistentka by mala byť odborne spôsobilá, pohotová v myslení a konaní, mať kladné charakterové vlastnosti a byť duševne zrelá a diskrétna. Ku svojej práci má pristupovať s citom, maximálnym rešpektom a úctou k žene,“ hovorí Blažena Bátovská.